Diagnózy
Diagnózy
Michal sa narodil 15.7.1998 asi 2 týždne pred termínom. Mal silnú kojeneckú žltačku, ktorá trvala aj po prepustení z pôrodnice. Aj po ukončení liečby bol veľmi spavý. Okrem toho sa doktorke nepozdával Miškov plač – bol veľmi slabý, nevýrazný.
Na rozdiel od našej dcéry Daniely, ktorá ako bábätko spala veľmi málo, ale zaručene zaspala vždy v kočiari na prechádzke, Miško bol stále počas prechádzok v kočiari nespokojný, plakal a po príchode domov zaspal. Takisto už ako bábätko bol veľmi citlivý na zvuky. Spomínam si, ako veľmi sa rozplakal, keď počas prechádzky v meste začali odbíjať zvony.
Po dovŕšení 5 mesiacov Miško ešte stále nedržal hlavičku pevne a tak začal kolotoč vyšetrení.
Od Michalových 5 mesiacov som s ním cvičila Vojtovu metódu. Nebolo to pre mňa až také ťažké ako pre mnohých rodičov, lebo Miško pri tom vôbec neplakal. Dokonca niekedy vyzeral akoby sa mu to páčilo. Chodili sme na rehabilitáciu, logopédiu a ku psychologičke do detského centra, kde začal Miško navštevovať Montesory škôlku od 4 a pol roka cca na 4 hodiny denne.
Ráno pri odchode do škôlky neplakal, aj keď to bol pre neho stres. Časom sa začal do škôlky tešiť. Myslela som, že je všetko v poriadku, keďže Miško po príchode zo škôlky domov zarecitoval všetky básničky, ktoré sa učili v škôlke, predviedol všetky hry, ktoré sa hrali a bol veselý. No bolo to v úplnom rozpore s tým, ako sa správal v škôlke. Tam bol utiahnutý, ustráchaný, do ničoho sa nezapájal, vôbec sa nehral s deťmi (ani nemal o to snahu), len pozoroval, čo sa deje a bol ochotný robiť len rutinné činnosti (otvárať a zatvárať fľaštičky, navliekať korálky,...)
Najprv som si myslela, že je to prechodný stav, veď aj dcérka mala problémy s nábehom do MŠ. Ale u Miška ten extrémny rozpor medzi správaním doma a v škôlke trval celý čas (2 roky). Pani psychologička nám odporučila vyšetrenie u pedopsychiatričky, ktorá vyslovila diagnózu Aspergerov syndróm. Bolo to v apríli 2005 (Michal mal 6 rokov a 9 mesiacov) a vtedy som sa prebudila :). Neskôr pri ďalších vyšetreniach sa ukázalo, že sa u Michala s veľkou pravdepodobnosťou nejedná o AS, ale o autizmus, čo však nemení u mňa nič na názoroch v otázke prístupu a terapií.
